|
 Ani som poriadne nevedela ako, 13. júla 2013 som sa ocitla prvýkrát na letisku. Aby to nebol len taký ojedinelý „prvýkrát“, tiež to bola moja prvá návšteva Prahy. Nuž, videla som aspoň to letisko, keď už nie všetkých sto veží. V hale som kráčala nervóznym krokom a očami behala po rôznych číselkách s písmenkami a napokon som za výdatnej pomoci českej kamarátky a „účastníčky zájezdu“ Jesiky nastúpila na palubu lietadla CzechArlines.
Nemala som čo robiť, nuž som začala potichučky panikáriť. Preboha, spadneme, preboha, oni nám nedali padák, panebože, kde to vlastne som, ježišikriste, na čo som sa na tento projekt vôbec dala... (Našťastie nie som kresťanka, inak by ma mrzeli tie mená nadarmo.) A kam som to teda mala namierené? Do Paríža a do Vichy (a potom zas do Paríža), aby som sa pripojila k ďalším 59 deckám z 33 rôznych krajín. Vybrali nás do programu „Génération Bilingue“, ktorý mal za cieľ (predpokladám) spojiť rôzne kultúry, vzájomné spoznávanie (v rámci priateľských vzťahov, hlavnými bodmi pravidiel bolo pas de l´alcool, pas de cigarettes, pas de sexe) a naučiť nás nejakú tú trošku z francúzskej kultúry.
čo sme stvárali:
Vo Vichy sme sa schádzali v pomerne známom vzdelávacom centre Cavilam. Organizátori a učitelia nás nechceli priveľmi trápiť a tak klasický scenár diania pripomínal škôlku. V triedach sme kreslili a zapisovali a inak umelecky spracovávali naše zážitky z uplynulých dní. Niektoré z nich sem vypíšem, ale len pre všeobecnú predstavu, pretože ich širší opis by mi zabral ešte veľa strán
Z malebného Vichy nás vodili na zaujímavé miesta ako Vulcania (vzdelala som sa v náuke o sopkách a bola asi na troch 5D filmoch), kultúrny festival v Gannat (moje uši pohládzali tóny írskej hudby a tanca) a hosťovské rodiny nás zobrali na ohňostroj pri príležitosti oslavy dobytia Bastilly 14. júla.
Z parížskych mládežníckych ubytovní sa naša perepúť vybrala ponavštevovať Louvre, Palais de Découvertes, previezla sa celým mestom na kolobežkách (všetci vyšťavení), preplavila sa popod 9 mostov na Seine, vyrobila obrovské plátno s nápisom „Spomienka“, ktoré sme následne rozstrihali na 60 častí, aby mal každý svoj kúsok. V posledný deň nám pripravili rozlúčkovú diskotéku v klube „ice bår“ na Champs-Elysées a mne sa, netuším ako, podarilo pretancovať 5 hodín v kuse. Trochu som si posmútila a už som s Jesikou letela späť do Prahy.
A výsledok?
Môj dvanásťdňový pobyt vo Francúzsku som opísala zbežne, no snažila som sa doň napchať čo najväčšie množstvo informácií.
Ale to, čo si najviac cením, sú priateľstvá, ktoré som získala. Na začiatku som sa cítila hrozne, všetci mi boli cudzí a chcela som späť do Trenčína. V mojom „utrpení“ som však našla ďalšiu „spolutrpiacu“ - Jesiku z Brna a hneď som sa mala s kým rozprávať. Neskôr si nás našli ďalší „bratři Češi“ – Zuzka, Terka a Jirka (okamžite som sa mu musela s mojou schopnosťou vysloviť jeho meno Jiří správne, nie ako sa predviedli Francúzi so „Žichri“). Moja hosťovská rodina ubytovala nielen mňa, ale aj Nemku a Bosniaka, takže som objavila ďalšiu vynikajúcu kamarátku Fridu a s Nikolajom sme si porozumeli aj v slovenčine a srbčine bez prekladu. Nadaná maliarka Mary z Talianska a Teofana z Rumunska ma zasa v mnohom inšpirovali. Kto mi však najviac bude chýbať, je Napatsawan, úžasné stvorenie z Thajska. Skrátka, stretla som blízku dušu a šetrím na letenku do jej rodnej krajiny
Slovko na záver: Ďakujem.
Tatiana Balušíková
|
