Adriana Bartáková
Valladolid. Už len to meno mi spôsobuje zovretie hrdla – ako keď sa snažím zadržať nával emócií. Prvý deň v škole bol skokom do neznáma. Každý pohľad bol otázkou aj odpoveďou zároveň. Cítila som sa ako vzácny artefakt, vystavený v galérii každodenného života. Táto inakosť však nebola ťarchou, skôr pripomienkou, že som tu preto, aby som objavila niečo viac – niečo, čo presahuje hranice jazyka a kultúry.
Už pri príchode ma zaplavila vlna entuziazmu, akoby som vstúpila do iného sveta. Škola Juan de Juni, kde som strávila nasledujúcich päť týždňov, sa stala mojím druhým domovom. Ubytovanie v španielskej rodine bolo ako ponorenie sa do autentickej kultúry. Moja izba – tiché útočisko – mi poskytovala priestor oddýchnuť si a spracovať záplavu nových zážitkov.
Školské dni boli plné objavovania. Prvé týždne priniesli neistotu, no postupne som rástla – v jazyku aj v sebavedomí. Hodiny biológie, anatómie, chémie či fyziky boli náročné, ale obohacujúce. Spolužiaci ma prekvapili svojou otvorenosťou. Ich záujem o môj život ma dojal. Postupne sa mi podarilo vytvoriť veľa kamarátstiev, ktoré nezostali len v školských laviciach. Po vyučovaní sme často trávili čas vonku – rozprávali sa, smiali, objavovali mesto a večer sa prechádzali uličkami, ktoré mi čoraz viac pripomínali domov.
Valladolid mi však dal viac než len jazyk či vedomosti. Dal mi ľudí, s ktorými sme si nie vždy sme si rozumeli slovami, no aj tak sme si rozumeli. Smiech, pohľady, gestá – všetko to, čo netreba prekladať. Prijali ma medzi seba s takou prirodzenosťou, až som zabudla, že som vlastne len na chvíľu.
Zuzana Maršálková
Hoci je tento rok ešte len na začiatku, ja si už nosím veľa spomienok a zážitkov. Ako to? Dostala som príležitosť vyskúšať si život v Španielsku. Čo všetko som zažila a čo všetko som sa naučila?
Tento február som na päť týždňov opustila všetko čo poznám a vyrazila som do celkom cudzieho prostredia. Hoci som už Španielsko navštívila mnohokrát, vždy som bola na inom mieste. Tentokrát ma kroky viedli do Valladolidu. Napriek tomu že som nemala takmer žiadne očakávania, predsa len som si priniesla aj zopár obáv. Tie ma však opustili, keď som sa zvítala s mojou rodinou. Nebolo pre mňa náročné zapadnúť, hlavne vďaka mojej španielčine. Angličtina je síce univerzálny jazyk, ale stretla som viac Španielov, ktorí nerozprávali po anglicky, ako tých, ktorí rozprávali. To však bola len výhoda. Od prvého dňa som si tak cvičila moju španielčinu. Vždy sme sa pochopili, aj keď nie vždy bola moja španielčina dokonalá. Príjemne ma však prekvapilo, že aj po takom krátkom čase učenia sa tohto jazyka, som bol schopná krásne komunikovať a hlavne sledovať konverzácie.
Znalosť jazyka mi počas môjho pobytu otvorila mnoho dverí. Od dlhých rozhovorov s rodinou, nielen o fungovaní, či nefungovaní našich krajín, ale aj osobnejších, až po príležitosť zúčastniť sa v školskom podcaste. Tá ponuka prišla celkom neočakávane a ani v najdivokejšom sne by som si nebola myslela, že sa niekedy niečoho podobného zúčastním. Prekročila som hranicu svojej komfortnej zóny, za čo som neskutočne rada. Poskytla som Španielom príležitosť spoznať moju krajinu a ešte som si to aj užila.
Okrem zlepšovania španielčiny tvorilo dôležitú časť môjho pobytu spoznávanie inej kultúry, inej krajiny. Siesta, neskoré večere, časté vrúcne stretnutia rodiny, víkendové futbalové zápasy či nočné stretnutia s kamarátmi sa stali súčasťou môjho života. Na Slovensku v škole sme sa často rozprávali ako žijú Španieli, no až teraz tomu rozumiem. Teraz, keď som tak skutočne žila. Cítila som sa ako súčasť rodiny, či kolektívu, keď sme spolu chodili na tapas, na zápasy či výlety. Moja rodina sa postarala o to, aby som si svoj pobyt poriadne užila. Navštívili sme veľa miest ako Madrid, León či Mérida a pritom som spoznala celú rodinu. A rodina zas bola rada, že ma môže spoznať, aj keď mojou španielčinou trošku skreslenú a spolu so mnou aj život v inej krajine.
Nikdy som však nevedela odpovedať na otázku, čo sa mi v Španielsku najviac páčilo. Tak som vždy odpovedala s vecou, ktorá mi prišla najviac odlišná: jedlo. Mám taký pocit, že som ochutnala aspoň polovicu všetkých morských obyvateľov. Obrovská variácia mušlí, rýb a hlavonožcov. Nikdy som nič neodmietla a vyskúšala som úplne všetko čo mi kto ponúkol. Neodmietla som ani slimáky, chobotnice, ryžu s atramentom či surové mušle. To bol ten najviac úžasný a autentický zážitok. A aby som mojej rodine urobila radosť, jedného večera som nám navarila trojchodovú slovenskú večeru. Boli veľmi radi, že môžu aj oni vyskúšať niečo iné. Pri varení som však musela trošku improvizovať, keďže tam nemajú rovnaké ingrediencie. Prekonávanie všakovakých problémov bolo súčasťou celého pobytu a môžem spokojne povedať, že sa mi to podarilo. Aj vyriešiť problémy, aj navariť večeru. Chutila im.
V neposlednom rade som na Erasmus išla aj kvôli svojmu vlastnému sebarozvoju. Bola to príležitosť manažovať si čas a naučiť sa zodpovednosti. Nemala som väčšie problémy rozdeliť si čas medzi svoje povinnosti, relaxovanie a zapájanie sa do života. Venovala som sa aj svojim záľubám, občas som šla na prechádzku do prírody a nezabudla som sa ani ozvať domov. A potešili ma aj moje kamarátky, ktoré sa o mňa zaujímali.
Som viac než rada, že som sa tejto výmeny zúčastnila. Vyskúšala som život tak odlišný od toho môjho, spoznala som veľa ľudí, miest, ale aj seba. Hoci tento zážitok trval len päť týždňov, mal veľký prínos do môjho života a rozhodne naň nikdy nezabudnem.
Lucia Stromčeková
Môj pobyt v španielskej Córdobe bol úplne nečakaný, keďže som sa o tejto možnosti dozvedela v podstate len pár dní pred odletom lietadla, no ubehlo to veľmi rýchlo a zrazu som bola v Španielsku.
Hneď po príchode do Córdoby ma čakalo vrúcne privítanie s rodinou a myslím si, že sme si všetci veľmi sadli už v prvý deň a každým dňom sme si boli bližší a bližší. Je až neskutočné, ako vynikajúco sme si rozumeli. Po dvoch mesiacoch sa z vlastne cudzích ľudí a z cudzieho bytu stala ďalšia skutočná rodina a druhý domov. Získala som aj ďalšiu sestru, s ktorou sme si veľmi blízke a máme spolu neskutočne veľa zážitkov. Zoznámila som sa aj s ľuďmi z dedinky Villaviciosa a strávili sme tam spolu krásne chvíle.
To, čo sa hovorí o ľuďoch v Španielsku, je naozaj pravda - všetci sú veľmi otvorení, srdeční, priateľskí, ochotní a nápomocní. Celý čas boli naozaj veľmi milí a v každej triede som získala nové priateľstvá a vyučovacie hodiny boli o to lepšie. Aj moji profesori boli úžasní. Vždy sa nám snažili pomôcť ako len vedeli a mali sme veľmi priateľský vzťah. V Córdobe som spoznala množstvo úžasných ľudí a pevne verím, že priateľstvá nám vydržia aj v budúcnosti.
V rámci spoznávania krajiny som navštívila viacero španielskych miest, ochutnala som veľa nového jedla, ako paella, tortilla de patatas alebo morské plody, a za to všetko som neskutočne vďačná. Čo bolo odlišné od Slovenska, bol napríklad režim dňa. Či už siesta alebo večera o desiatej večer.
Úprimne poviem, že na začiatku som sa pobytu v Španielsku trochu bála a aj som váhala, či ísť alebo nie, keďže dva mesiace nie sú málo, ale teraz by som v Córdobe pokojne zostala aj dlhšie. Už po prvých dňoch som vedela, že to bude zážitok na celý život. Celý projekt Erasmus+ mi toho dal naozaj veľmi veľa po všetkých stránkach a určite by som si pobyt zopakovala.
